Technika dažďovej vody
Málokto si uvedomuje, že pri dopade dažďovej vody na naše nehnuteľnosti sa mení povaha vlastníctva dažďovej vody. Kým v atmosfére dažďové kvapky sú vlastníctvom všetkých ľudí, po dopade na zem sa stávajú prechodným vlastníctvom majiteľa nehnuteľnosti - majiteľov lúk, polí, lesov, striech, záhrad, či parkovísk, na ktoré dopadnú. Platí tu prirodzené právo a prírodné zákony.
Stav prechodného vlastníctva k dažďovej vode vychádza z pôvodného prirodzeného stavu územia a prírodných zákonov. Územie - pôvodne zväčša zalesnený les, mal konkrétny a pôvodný súčiniteľ odtoku vody z tohto územia. Tento súčiniteľ závisel len od lokality, sklonu územia, charakteru pôdy a charakteru porastu. Z bežne zalesneného porastu - zväčša pralesa, aký tu pred príchodom človeka vládol, odtekalo na nižšie ležiace územia spravidla iba cca do 10% dopadnutej vody a zvyšok zostal na území - vsiakol do zeme, cez korene a cez otvorené póry listov sa dostal do vegetácie, kapilárne sa viazal na členité povrchy...
Takto zadržaná vlaha vegetácia následne využívala - vodu do korún strom, do listov nasávali korene a bujná vegetácia ju počas teplých dní využívala aj na svoje chladenie - odparovaním.
Taký bol pôvodný stav kolobehu vody v prírode
Do toho ale zasiahol človek svojou činnosťou. Po príchode ľudí na územie sa začal charakter územia postupne meniť. Územie sa začalo odlesňovať, zastavovať. Urbanizácia v Európe dosiahla taký stav, že napríklad v Nemecku už plocha celkom zastavaného územia dnes dosahuje takmer rozlohu Slovenska.
Treba povedať, že intenzita zastavovania aj nášho územia vzrastá. Stále viac a rýchlejšie sa mení charakter povrchov.
Často sa stáva, že oproti pôvodnej hodnote 0,1 sa súčiniteľ odtoku (ktorý charakterizuje podiel odtečenej vody k napršanej) novou stavbou zmení až na hodnotu 1, čo znamená, že nie pôvodných 10 %, ale už 100 % vody okamžite z plochy, či stavby odteká a teda že z dopadnutej dažďovej vody na mieste dopadu dažďa nič neostane. To je prípad priemyselných hál, striech, vyasfaltovaných ciest, parkovísk....
Dažďová voda dopadnutá na takéto povrchy sa pre majiteľov takýchto nehnuteľností nestáva životodarnou vlahou, ale žiaľ iba neželaným odpadom, odpadom, ktorého sa chcú čo najrýchlejšie zbaviť. Takéto dažďové vody sa aj začali nazývať odborne trochu nevhodne a trochu aj nepresne, ako odpadové dažďové vody. Určite sa pri dopadnutej dažďovej vode nejedná o skutočné odpadové vody. Treba povedať, že kvapky dažďovej vody prelietajúce atmosférou sú mimoriadne čisté - sú dokonca cennou surovinou - destilovanou vodou. Až po dopade na znečistené povrchy - napríklad na znečistené parkoviská sa náhle stávajú tzv. odpadom.
Ešte aj pri dopade na čisté keramické strechy vody zostávajú čisté, a až po vytečení na terén - napríklad na hlinený dvor, kedy začne už pôsobiť už aj erozívna a rozpustná sila vody, sa dažďová voda stáva odpadovou vodou. Neželané dažďové vody - čo je presnejší názov takýchto vôd, sa potom skutočne stávajú odpadovými vodami - vyplavujú a rozpúšťajú z povrchov nečistoty a takto znečistené stekajú do recipientov.
Otázkou ostáva, ako majú majitelia nehnuteľností, t.j. dočasní majitelia dažďových vôd s pre nich neželanými dažďovými vodami správne narábať?
V zmysle prirodzeného práva, majú právo cca 10 % dopadnutých neznečistených vôd nechať gravitačne stiecť na nižšie susedné pozemky, ale o zvyšných 90% , ktoré pôvodne zostávali na ich pozemku by sa mali sami postarať, pretože taký bol prírodný stav, ktorý nemajú právo meniť.V praxi vidíme dve varianty, ako sa vlastníci nehnuteľností o svoje prebytky dažďových vôd starajú - buď ich nezodpovedne a nekontrolovane púšťajú na susedné pozemky - čo je aj prípad majiteľov polí, lúk - na ktorých sa oproti pôvodnému lesu jednoznačne zvýšil koeficient odtoku , alebo prípad majiteľov lesov, kde sa vykonávajú holoruby, alebo intenzívna ťažba, ale vidno to aj v obciach, kde bežne majitelia rodinných domov vypúšťajú svoje vody zo svojich striech na obecné pozemky.
Druhou možnosťou, ktorá je často využívaná v husto zastavovaných územiach je, za istú úplatu, prenechať svoje dažďové vody organizácií, ktorá sa o jeho dažďové vody postará.
Využitie dažďovej vody pri rodinnom dome - názorná schéma umiestnenia dažďového zásobníka
a príklady využitia zo strechy zachytenej vody na úžitkové účely.
Takýmito organizáciami sú zväčša miestne podniky Vodární a kanalizácií, ktoré oproti úplate dažďové vody od vlastníkov nehnuteľností odoberajú, ale aj spoplatňujú podľa Vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č 397 z 19.9.2003.
Nikde nie je napísané, že tak bude všade, či dokonca že sú to pre novo začínajúce stavby povinný robiť.
Napríklad v Bratislave pre novo budované stavby súhlas so zaústením dažďových vôd do verejnej kanalizácie je už problém a stavebníci ho spravidla už ani nemusia dostať.
Aj keď sa dažďové vody nakoniec aj do kanalizácie dostanú, nejedná sa celkom o ich likvidáciu, ale skôr posunutie.
Koniec koncov vodáci po Malom Dunaji už vedia, kde prívalové dažďové vody končia - vedia, že hneď po prívalových - väčších dažďoch neradno splavovať Malý Dunaj, pretože sa budú 2 dni plaviť medzi splaškami.
Obrovské množstvo dopadnutých dažďových vôd (na jeden ha za 15 minút pri dvojročnom daždi spadne cca 130 m3 vody) sa v spoločnom vedení so splaškami technicky nedá v prietočnom režime vyčistiť a zadržať. Akumulácia takých obrovských objemov nevyčistenej vody by vyžadovala enormné investície.
Zo západnej Európy sa na Slovensko v posledných 10 rokoch dostali nové trendy a nová dažďová technika. Zachytávať dažďové vody na svojich pozemkoch tak, aby sa odtok vody z územia sa čo najviac podobal prírodnému, je trendom v EÚ. V Nemecku, Rakúsku a v iných štátoch existujú oblasti, komúny, kde dokonca na takéto zachytávanie, či na techniku na zadržiavanie dažďových vôd v mieste dopadu poskytujú aj dotácie - je to spoločensky oveľa účelnejšie, ako investovať neskôr do odstraňovania škôd či do investícií na rozširovanie miestnej kanalizácie s nepopulárnym rozkopávaním obecných ciest.
Zachytávanie dažďových vôd sa priemyselne vyrábanými výrobkami uskutočňuje dvoma spôsobmi - vsakovaním a zbieraním dažďových vôd s následným využívaním.
VSAKOVANIE
Pokiaľ zaasfaltujeme prírodnú plochu, je možné dostať pod ňu dažďovú vodu už jedine umelým technickým opatrením: vsakovaním.
Technika vsakovania prešla za posledných 20 rokov búrlivým vývojom a vývoj tu zďaleka ešte nie je ukončený.
Od perforovaných potrubí obsypaných štrkom, cez vsakovacie hniezda a studne, cez voštinové 2 priestorové bloky až k trojpriestorovým ELWAblokom, až k priechodným Controlboxom - takýto bol dramatický vývoj vsakovania za posledných 20 rokov.
Najnovšia technika vsakovania predstavuje vsakovací blok, ktorý má z technického pohľadu dve dôležité časti
- vsakovaciu plochu (priepustnú špáru, ktorú tvorí spodok bloku + časť bočných stien vsakovacích blokov)
- akumulačný objem.
Z oboch názvov sú jasné aj ich dve odlišné funkcie .
Technicky sa vsakuje tak, že ihneď počas dažďa, časť prichádzajúcej vody cez spodnú vsakovaciu plochu bloku priebežne vsakuje. Na priebežne vsakovanie celého množstva pritekajúcej vody by bola ale potrebná príliš veľká plocha, s príliš veľkými výkopmi. Preto sa táto robí menšia a časť objemu, ktorá vsiaknuť nestihne, sa uskladňuje v akumulačnom priestore bloku . Táto prebytočná voda pri daždi preto v bloku postupne začne zvyšovať hladinu vody. Architekti poznajú tieto bloky pod názvom Elwablok, nakoľko to bol obchodný názov bloku, ktorý bol na európsky trh dodaný ako prvý. Patent na vsakovacie bloky sa pritom objavil len v roku 2002.
Na optimálne nadimenzovanie vsakovania sa dnes používajú výpočtové programy.
Vsakovacie zariadenie sa špeciálne zostaveným programom dimenzujú na 1, dvoj, či 5 ročný dážď - pre konkrétnu pripojenú veľkosť strechy, či spevnenú plochu, pre danú zemepisnú lokalitu a zrážkomerovú stanicu a pre v podloží sa nachádzajúcu geologickú vrstvu s príslušným koeficientom vsakovania kf. Bez znalosti koeficientu vsakovania kf (m/s) sa výpočet nedá presne uskutočniť a preto hydrologický prieskum, alebo aspoň určenie koeficientu vsakovania pomocou nálevového testu je tu nevyhnutné.
Dimenzovania sa dnes zväčša uskutočňuje na 5 ročný dážď. Dimenzovanie vsakovania na 100 ročný dážď sa uskutočňuje výnimočne - napríklad v husto zastavaných centrách miest, kde prebytočná voda by zaplavila susedné súkromné pozemky, čo by mohlo spôsobiť právne spory.
Po ukončení príslušného dažďa sú podľa uskutočneného výpočtu pre zadaný dážď vsakovacie bloky naplnené vodou až po horný okraj.
Pokiaľ ale príde väčší dážď ako bol výpočtový, prebytočné vody po zaplnení akumulačného objemu stúpajú ďalej, až vystúpajú cez bezpečnostný prepad/odvzdušnenie na povrch a rozlejú na priľahlé plochy . Tento prepad/odvzdušnenie je preto nevyhnutnou súčasťou každého vsakovacieho zariadenia.
Samotné bloky tvorí konštrukcia, ktorá zaberá iba minimálnu časť objemu bloku - cca 5%. Zvyšok, 95 %, je určená pre dažďovú vodu.
Bloky sa ukladajú na vsakovania schopnú geologickú vrstvu (nikdy nie do nepriepustného ílu) a obalujú geotextíliou, ktorá má za úlohu zabrániť vniknutiu okolitej zeminy do vsakovacích blokov, ale aj zabezpečiť rovnomerné vsakovania po celej vsakovacej ploche.
Využitie
Inou zaujímavou možnosťou likvidácie dažďových vôd na vlastnom pozemku majiteľov nehnuteľností je možnosť zadržania dažďovej vody vo vlastnom podzemnom dažďovom zásobníku a využívanie takto získanej dažďovej vody namiesto pitnej. Tento spôsob je v zahraničí veľmi rozšírený a obľúbený a v mnohých komúnach v zahraničí dávajú na dažďové zásobníky dokonca aj dotáciu. Napríklad v rakúskom Burgenlande po realizácií, 20% z vyfakturovanej ceny zásobníka po predložení dokladov príslušné orgány vyplatia vlastníkovi dažďovej nádrže.
Čo s týka využitia a teda spotreby vody v domácnosti, podľa požiadavky na nezávadnosť vody sa dá rozdeliť na dve časti.
Pri jednom type spotreby je potrebná 100% čistá, pitná voda. To je napríklad prípad pre kúpanie, sprchovanie, varenie, umývanie riadov, pitie. Takejto vody sa v bežnom panelákovom byte minie asi 45%.
Druhá časť spotreby - cca 55% sa minie na úžitkové účely, kde sa také vysoké nároky na zdravotnú nezávadnosť vody nekladú - môže to byť teda aj menej kvalitná, úžitková voda.
Takáto voda postačuje napríklad na splachovanie toaliet , na umývanie podláh a povrchov, na zalievanie záhrady a rastlín, umývanie auta, ale ani na pranie nie je potrebná pitná voda.
Pre všetky tieto účely je zbytočné používať pitnú vodu - jej použitie tu je skôr mrhaním.
Úžitková voda môže byť získavaná napríklad zo studne - tu ale získavame výhradne len tvrdú voda, často znečistenú poľnohospodárskymi hnojivami, na rozdiel od dažďovej, ktorá je po odfiltrovaní od splavených listov či prachu zo strechy čistá, destilovaná a je absolútne mäkká s nulovou tvrdosťou. Vzhľadom na rozpustné účely dažďovej vody -je ľudovo povedané „ hladná" a pre všetky hore uvedené úžitkové účely oveľa vhodnejšia ako studničná, či pitná tvrdá voda.
Zvlášť rozdiel vidieť pri zalievaní. Tvrdá studničná voda je podľa záhradníkov mŕtva a mäkká dažďová je pre rastliny živou vodou. Pri záhrade okolo rodinnného domu sa pritom v lete dá ušetriť značné množstvo pitnej vody na závlahu.
Veľmi zaujímavým spôsobom použitia dažďovej vody v zahraničí je jej používanie na pranie. Logiku si uvedomíme, ak uvedieme verejnosti veľmi málo známy fakt - v pracích práškoch predstavuje až 49% hmotnosti pracieho prášku zmäkčovač vody - ako potravinársky polyfosfát, či iná chemická látka. Zmäkčovanie vody ale pri použití dažďovej vody vôbec nie je potrebné - samotná dažďová voda má totiž 0-ovú tvrdosť - je naprosto mäkká
Ako zahraničné skúsenosti ukázali - nie je zaznamenaný jediný prípad ochorenia z prania dažďovou vodou, naopak skôr došlo k zlepšeniu stavu kožných alergikov. V poslednej dobe sú informácie a návody o používaní mäkkej dažďovej vody dokonca pre umývačky riadu. Nechceme však predčasne nabádať na takéto použitie - asi by posledné pláchania riadu malo byť predsa asi pitnou vodou - ale konečný ohrev riadu na 80°C čiastočne vysvetľuje aj takéto informácie. Dnes však už existujú podobne práčky vhodné pre dažďovú vodu - pri niektorých práčkach existuje napojenie na úžitkový a pitný rozvod a posledné 4. pláchanie sa podobne ako v priemyselných práčovniach deje kvôli vyzrážaniu posledných zvyškov práškov v prádle, tvrdou pitnou vodou,
Čo sa týka využitia dažďovej vody v domácnostiach, či priemysle - tento článok rozsahom nepostačuje na opísanie všetkých súvislostí, ktoré sa v tejto súvislosti nastolujú. Tu možno odporučiť čitateľov na internet a niektoré širšie koncipované zahraničné stránky, kde možno odporučiť kľúčové slová regenwasser, či rainwater, alebo domáce stránky (www.elwa.sk,. www.filip.sk a iné) , kde sa o problematike možno dozvedieť iste mnohé ďalšie zaujímavosti.
V princípe pre zachytávanie a využívanie dažďovej vody je potrebný dobre nadimenzovaný zásobník. Ten by nemal byť ani malý, ani veľký. Je iste zrejmé, že zachytená voda z malej garáže nemôže postačovať na závlahu 6 árovej záhrady.
Preto existuje prepočet - na každých 25 m2 pôdorysu strechy sa môže pripojiť maximálne 1m3 zásobník .
Takže na 125 m2 pôdorysu strechy sa môže použiť maximálne 5 m3 dažďový zásobník.
Otázka ale je, či nie je zase priveľký. Tu sa musí uskutočniť spätná kontrola vztiahnutá ne veľkosť spotreby:
Na 1 osobu v domácnosti sa ráta potreba 1m3 objemu zásobníka a na 1 ár trávnika tiež 1m3.
Ak teda v dome žijú 4 osoby a máme 2 árovú záhradu, optimálny by bol pre takýto rodinný dom 6m3 zásobník.
Ale keďže 125 m2 strecha nám umožňuje použitie len 5m3 zásobníka, použije sa 5m3 zásobník, pričom zvyšok vody budeme musieť dopĺňať pitnou.
Čo sa týka objemu 1m3 zásobníka - to je zásoba voda, ktorá vystačí pre jednu osobu, či 1 ár trávnika na 3 týždne.
Čo sa týka množstva ročne získanej vody - na 100 m2 strechy ročne naprší v južných okresoch cca 65m3 dažďovej vody, na severe a v horských oblastiach aj 100 m3. Toto množstvo je teda také, že keby sa takáto voda mohla aj piť, plne by zabezpečila spotrebu 4 člennej rodiny bývajúcej v paneláku (priemerná spotreba takejto rodiny je cca 100 m3/rok).
V dažďových zásobníkoch je voda uskladnená bez prístupu svetla (čo znamená žiadne riasy) a pri teplote okolo 8°C až 12°C, čo zabezpečuje vysokú kvalitu vody a jej nezávadnosť. Nie je to síce pitná voda, ale jej kvalita je lepšia ako voda v horských jazerách. Umelo naočkované salmonely do 5 dní v takejto vode hynú, likvidované užitočnou mikroflórou usídlenou na vnútornom povrchu zásobníka.
V rámci domu je potrebné si zriadiť včas po dohode s inštalatérom úžitkový rozvod vody a netreba zabudnúť ani na prechody cez základy medzi technologickou miestnosťou a dažďovým zásobníkom v nezamrzajúcej hĺbke.
V prípade dovolenky a preplnenia zásobníka dažďovou vodou sa dažďový zásobník prepája na vsakovacie Elwabloky rôznych typov, alebo do verejnej kanalizácie. Samotné zásobovanie úžitkového rozvodu najoptimálnejšie zabezpečuje ponorné nerezové čerpadlo uložené priamo v zásobníku a sústavnú dodávku vody zabezpečí automatické dopúšťanie vody - senzor hladiny s automatickým dopustením istého množstva pitnej vody pri poklesnutí hladiny pod nastavenú minimálnu výšku hladiny vody.
Zásobovanie vodou je potom bezproblémové a trvalé. Pre prípad poruchy (napríklad výpadku prúdu) sa v dome zriaďuje podľa normy jednoduché prepnutie úžitkového rozvodu na pitný režim.
Pri zachytávaní a používaní dažďovej vody pomocou dažďových zásobníkov majitelia účinne zadržiavajú svoje dažďové vody na svojom pozemku a takto zachytenú čistú dažďovú vodu môžu zároveň s výhodou využiť na svoje úžitkové účely.
Dažďová voda sa pri preplnení zásobníka dostáva prepadom do vsaku, čiže do podložia - tam kde patrí a v prípade využívania sa síce dostane do kanalizácie, ale postupne, čím sa odľahčuje pri daždi splašková sieť.
Do domu tak treba privádzať iba polovičné množstvo pitnej vody, ako doteraz. Návratnosť investícií za 10 rokov, odkedy sa na Slovensku dažďové systémy začali dovážať a montovať, sa skrátila na polovicu. Cena vody ale za ten čas stúpla, a neustále stúpa - takže investície do dažďového kompletu sú výhodné, ako nikdy predtým, pretože cena dažďových zásobníkov klesla asi na polovicu.
Investície sa vyplácajú - a nie sú už len otázkou prestíže a ekologického zamerania ich majiteľov, ako to bolo pred nedávnom. Investícia sa vráti asi za 8 rokov, čo predstavuje dokonca lepšie zhodnotenie investície, ako tá istá úložka v banke.
Myšlienka na záver:
Dažďové súvislosti nie sú našej verejnosti celkom zrejmé a prístup občanov k dažďovej vode nie je vždy zodpovedný.
Napriek tomu, na Slovensku sa už udomácnila moderná dažďová technika, ktorá zabezpečuje okrem riešenia problémov s prívalovou dažďovou vodou aj veľa radosti jej vlastníkov a značné úspory ich finančných prostriedkov.
Investícia do dažďovej techniky sú jednou z investícií, ktoré znižujú hrozby povodní , zabraňujú preplachovaniu čističiek a u rodinných domov patria k investíciám takmer bez nárokov na údržbu a servis, s najkratšou návratnosťou a s výhodami duálneho zásobovania vodou - navyše cennou surovinou - destilovanou vodou!
Text: Ing.Poliak Milan
Témy:
