Spracovanie svetelných zdrojov s obsahom ortuti
V poslednom období sme svedkami snahy presadiť do legislatívy v odpadovom hospodárstve napohľad zmysluplné formulácie zdôvodňované zámerom predkladateľov zdokonaliť platnú legislatívu. Takéto zámery sa cyklicky opakujú, najmä v čase novelizácie zákonov alebo vykonávacích vyhlášok.
Takmer klasicky už pôsobí snaha uzákoniť povinnosť spracovávať svetelné zdroje obsahujúce ortuť s využitím tzv. destilátora. Prečo nie, môže si povedať neznalý človek, najmä ak počuje len argumenty podporujúce využitie tzv. destilátora v procese spracovania svetelných zdrojov s obsahom ortuti.
Pravda o využití destilátora?
Na vysvetlenie musíme začrieť trochu do histórie spracovanie (recyklácie) svetelných zdrojov s obsahom ortuti. Pred viacerými desaťročiami sa začali spracovávať (recyklovať) vyhorené výbojové svetelné zdroje, tzv. žiarivky ľudovo nazývané neónky a vysokotlaké výbojky používané na verejné osvetlenie, okrem iných spôsobov aj tzv. termickým spôsobom. Využíval sa pritom nízky bod varu ortuti (356,7 °C) Nefunkčné žiarivky sa nahrievali v špeciálnych uzavretých zariadeniach za ich súbežnej deštrukcie, čo viedlo k odpareniu ortuti a jej následnému zachyteniu kondenzáciou vo forme kovovej ortuti. Procesu oddelenia látky z prostredia pomocou teploty a jej opätovného získania jej ochladením sa hovorí destilácia a preto aj zariadeniu sa niekedy hovorí destilátor.
Tento proces je však energeticky vysoko náročný. Nahriatie pece a vsádzky zo žiariviek si vyžaduje veľa energie a času. Naviac ide o proces diskontinuálny, keď sa strieda fáza nahrievania pece s fázou ochladzovania pece v tom istom zariadení, čo vedie k ďalším tepelným stratám a celkovo ku zlej ekonomike.
V tom čase, v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, bol energie ako takej relatívny dostatok. Navyše bola pomerne lacná, ortuti v žiarivkách bolo nepomerne viac ako dnes a aj jej cena bola viacnásobne vyššia ako je dnes.
V dôsledku svetovej energetickej krízy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa prijímali programy úspor energie a začali sa uplatňovať energeticky menej náročné technológie. V prípade recyklácie svetelných zdrojov s obsahom ortuti išlo o uplatnenie modernejších a efektívnejších filtrov z aktívneho uhlia na zachytávanie ortuťových pár.
Zároveň došlo aj k významnému zníženiu obsahu ortuti v žiarivkách. Napr. v roku 1940 bolo vo výbojkách cca 300 mg Hg , v roku 1960 cca 70 mg a v deväťdesiatych rokoch minulého storočia už len 30 mg a dnes je jej obsah ešte nižší. V žiarivkách od 3 do 10 mg, vo výbojkách 15 - 20 mg a v niektorých typoch sa ortuť už ani nenachádza.
Výsledkom bol postupný až úplný ústup od termického spôsobu spracovania svetelných zdrojov. Nahradil ho jednoduchý postup, pri ktorom sa svetelné zdroje patentovaným spôsobom postupne deštruujú, pričom sa prítomná kovová ortuť zachytáva v stave kovovej ortuti a ortuťové pary sa zachytávajú na filtroch zo špeciálne upraveného aktívneho uhlia.
Získané druhotné suroviny sú v stave schopnom ďalšieho využitia. Sklo sa využíva v sklárňach, kovy v kovohutiach, podľa okolností sa opätovne využíva získaný luminofor (prášok obsahujúci ťažké kovy dávajúci svetelným výbojom farbu a tón). Veľmi malá časť končí na regulárnej skládke odpadov.
Na ilustráciu uvedieme, o aké množstvá ortuti pri spracovaní svetelných zdrojov ide - v jednom milióne ks žiariviek s obsahom 10 mg ortuti sa nachádza 10 kg ortuti spolu. Pri spracovaní sa však nezíska celé množstvo. Takmer všetka ortuť sa zachytí priamo v kovovej forme a vo forme pár v uhlíkových filtroch . Časť ortuti v stopových množstvách odchádza vo výstupoch zo zariadenia. Samozrejme v súlade s príslušnými predpismi.
Suma sumárum, od termického spôsobu spracovania svetelných zdrojov s obsahom ortuti sa ustúpilo už pred niekoľkými desaťročiami z dôvodu vysokej energetickej náročnosti a neustále sa znižujúcemu obsahu ortuti používanej vo svetelných zdrojoch. Nahradil ho spôsob záchytu ortuti na filtroch z aktívneho uhlia, ktorý je nielen energetickejšie menej náročný ale je úplne dostatočný aj vzhľadom na nízke obsahy ortuti v svetelných zdrojoch. Prejavuje sa to v rovnakej účinnosti záchytu ortuti, ak by sme porovnávali termický spôsob so súčasným spôsobom záchytu ortuti na uhlíkových filtroch. Aj z pohľadu obsahu zvyškovej ortuti na výstupoch zo zariadenia (sklo, kovy, luminofór) sú výsledky úplne rovnaké.
Z týchto dôvodov je úplne irelevantné opätovne oživovať termický spôsob spracovania svetelných zdrojov s obsahom ortuti.
K takémuto kroku sa nechystajú ani v žiadnej krajine vo svete a už vôbec nie v krajinách EU.
Opätovné zavedenie termického spôsobu spracovania svetelných zdrojov s obsahom ortuti nepredpisuje a ani neodporúča Smernica EU č. 2002/96 o odpade z elektrických a elektronických zariadení, prijatá dňa 27. 1. 2003 a doplnená Smernicou č.2003/108 z 8.12.2003 ( WEEE smernica).
Táto bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom NR SR č.733/2004 Z.z. z 2.12.2004, ktorým sa menil doplnil zákon č.223/2001 .z. o odpadoch. Smernica bola vytvorená krajinami EU s dlhoročnou tradíciou v oblasti spracovania elektroodpadu vrátane svetelných zdrojov s obsahom ortuti.
V EU patrí Slovenská republika medzi malé krajiny, nielen rozlohou a počtom obyvateľov, ale aj napr. produkciou odpadov. Napr. v Taliansku sa ročne recykluje viac ako 70 mil ks žiariviek, v Nemecku 100 mil. ks žiariviek a tak by sme mohli pokračovať aj v iných krajinách. U nás sa na porovnanie v uplynulom roku recyklovalo cca 1,2 mil. ks .
V Európe je v súčasnosti málo výrobcov tzv. destilátora a je určený hlavne na spracovanie batérií s obsahom ortuti, prípadne iných odpadov s obsahom ortuti. Môže však spracovávať aj svetelné zdroje s obsahom ortuti. Jeden nemenovaný výrobca uvádza spotrebu elektrickej energie 150 kWh na 120 l dávku drvených svetelných zdrojov a pätíc a až 200 kWh na 100 l dávku luminoforu.
Samotný proces trvá v prípade spracovania drvených svetelných zdrojov približne 10 hod. a prípade spracovania luminoforu približne 14 - 16 hod. Výrobca garantuje na výstupe obsah ortuti max. 0,1 mg/l.
Ten istý výrobca však vyrába aj štandartnú linku na spracovanie svetelných zdrojov s obsahom ortuti, využívajúcu záchyt ortuti na filtroch z aktívneho uhlia. Výrobca aj na tomto zariadení garantuje na výstupe obsah ortuti max. 0,1 mg/l.
Tieto parametre len dokazujú že obidva typy zariadení majú rovnakú účinnosť, sú však určené každé na iný typ odpadu, termický spôsob tzv. destilátor na ortuťové batérie a iný typ odpadov s obsahom ortuti. Štandartná linka na spracovanie ortuťových žiariviek so záchytom ortuti na uhlíkových filtroch je však pre nízku spotrebu energie oveľa šetrnejšia k životnému prostrediu ako tzv. destilátor.
Naviac ak obsah ortuti na výstupoch týchto zariadení je rovnaký (0,1 mg/l) , je nezmyslom zaraďovať tzv. destilátor za linku na spracovanie svetelných zdrojov! Obsah ortuti už viac nezníži! Jedným z ďalších faktov, na ktoré chcem upozorniť je stratégia Európskej únie o nakladaní s ortuťou. Táto rieši zákaz používanie ortuti vôbec.
Ortuť sa jednoducho nebude môcť ďalej používať. Potom na mieste otázka, prečo vlastne vyvíjať také drahé aktivity na získanie čo i len malého množstva kovovej ortuti, ak existuje aj iná podstatne lacnejšia alternatíva? Naviac čo s ortuťou po jej získaní? Môže sa len skladovať!
Na nedávnom stretnutí predstaviteľov členských krajín EU sa dohodlo ďalšie zníženie emisií ako skutočne nevyhnutný a impozantný záväzok - príspevok krajín EU k ochrane ovzdušia.
Na prevádzku destilátora treba vyrobiť obrovské množstvo elektrickej energie, ktoré sa naviac neefektívne minie. A pri výrobe energie sa ešte stále produkuje obrovské množstvo emisií.
Z týchto dôvodov spracovatelia elektroodpadu nesúhlasia s opätovným zavedením používania tzv. destilátory pri spracovaní žiariviek.
Text: Vojtech Chovanec
Aktuálne číslo
